Práca v zdravotníctve je poslanie... 2

Autor: Gabriela Uhlarova | 22.12.2020 o 14:34 | (upravené 22.12.2020 o 14:54) Karma článku: 4,69 | Prečítané:  970x

Päť mojich spolužiačok zo strednej školy vyštudovalo lekársku fakultu a všetkých päť dnes robí lekárky na Slovensku.

Dobre som vychádzala so všetkými, ale s jednou z nich sme si boli bližšie a ostali sme v kontakte, aj keď som už ja študovala v Bratislave a ona v Košiciach. Bolo to v časoch, keď ešte neboli mobily ani e-maily, takže naša komunikácia vyzerala tak, že vždy, keď som prišla do Košíc, dvihla som telefón, zavolala jej domov, hodinu sme sa rozprávali, potom sme zložili, stretli sa v meste a do večera sme sa niekde prechádzali a rozprávali. Potom sme šli domov a o mesiac, alebo dva, sa to zopakovalo.

Takto to šlo pravidelne. Až kým v treťom ročníku neprišla patológia. 

To bol august, a ja som, ako obvykle, dvihla telefón, vytočila číslo a na druhom konci sa ozval známy hlas, ktorý, s menším nadšením, než bolo obvyklé, odpovedal "Ahoj, Gabi."

Tak som sa opýtala, ako sa má, čo robí a tak ďalej, debatovali sme o klasických veciach, čo je nové a tak, až na to, že pätnásť minút od začiatku hovoru mi kamarátka povedala: "Gabi, prepáč, ja sa musím ísť učiť. Vieš, v decembri mám patológiu, to je najťažšia skúška, a keď sa nebudem učiť už teraz, tak to nespravím. Nejdem sa ani stretnúť, nehnevaj sa, prosím ťa, keď sa už teraz nebudem učiť, tak to neurobím."

Keby som vtedy nesedela, tak si sadnem. Vtedy som pochopila, čo je to medicína. Od augusta do decembra, štyri mesiace, možno sa niekto iný učil aj kratšie, niekto iný možno aj dlhšie. Jedna skúška, štyri mesiace. I keď, podľa hodnotenia tejto kamarátky, najťažšia, takže na ostatné jej asi "stačilo" menej času. Aj tak, keď to všetko vyrátame a vynásobíme, tak je to šesť rokov od prvého zápisu po poslednú skúšku, nuž, zhruba tých 72 mesiacov, prípadne, ak niekto nič neopakuje a končí bez akýchkoľvek prieťahov, o tie dva posledné letné mesiace menej, čiže 70.

Potom atestácie, prax, neviem čo presne ešte, lebo som to neštudovala, ani nerobila. 

Šesť rokov medicíny a počas nich štyri mesiace učenia sa na patológiu - to je ten "malý detail", vďaka ktorému sa z človeka, ktorý nevie vyliečiť malomocenstvo, stanete človekom, ktorý malomocenstvo vyliečiť vie. Okrem iných chorôb. Lekári by možno teraz mali nejaké výhrady a povedali by možno nejaké odlišné zážitky, či skúsenosti, tie však ja nemám. Preto uvádzam len to, čo som ako pozorovateľ spolužiačky z gymnázia študujúcej medicínu videla. Každý sme nejaký, to viem, moja teta to často opakuje. Ale tá patológia... To mi utkvelo v pamäti. Vždy, keď počujem niečo o liečení malomocenstva, spomeniem si na vtedajšiu medičku Paťu a jej unavený hlas v telefóne štyri mesiace pred skúškou z patológie: "Gabi, prepáč, ale nemôžem. Nehnevaj sa, fakt sa musím učiť." 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Pribúda nevyužitých vakcín, štátu chýba odvaha

Slovensko sa bojí míňať vakcíny, aby zostalo na druhú dávku.

Po konflikte s Kotlebom končia v ĽSNS Uhrík, Mazurek, Ďurica a ďalší

Pozícia Kotlebu sa výrazne upevnila po zmene v stanovách.


Už ste čítali?